K výšinám poznania v umení či vede nevedú
široké a pohodlné cesty
Vo
všetkom predimenzovanej súčasnosti padnú na úžitok snahy o vyplnenie
medzier spôsobených výpadkami, nazvem to, spoločenskej pamäte. Zhováral som sa
s profesorom Miloslavom Starostom, ktorý svojou rozsiahlou umeleckou,
pedagogickou a publikačnou činnosťou ruší vákuum na poli odbornej reflexie
umenia klavírnej hry.
Hudba. Povolanie alebo zamestnanie?
Život a pôsobenie
hudobníka chápem najskôr ako poslanie. Ale rovnako aj celoživotnú službu svojmu
umeniu. Z tohto aspektu považujem aj umelecké vzdelávanie za dlhodobý,
vlastne nekončiaci proces, limitovaný na jednej strane prirodzene obdobím
života a tvorby, jeho mnohých sprievodných, individuálnych i spoločenských
javov, no nesporne aj rodinnými koreňmi a zázemím. Na druhej strane
možnosťami rozvoja a uplatnenia daných schopností a nadania jedinca.
Avšak ani tieto početné komponenty nie sú vždy zárukou jednoduchej a
priamočiarej cesty vývoja. Vraví sa, že k výšinám poznania v umení,
či vede, nevedú široké a pohodlné cesty. Sú to skôr úzke
a náročné chodníčky, ktoré treba často individuálne dlhodobo budovať
a stúpať po nich k vrcholom. Dôkazom sú aj skúsenosti z môjho
vlastného umeleckého života a prípravy naň.
Vzhľadom na Váš profesionálny záber predpokladám, že už Vaše
štúdium nespočívalo v úzkej špecializácii...
Skúsenosti
z rokov štúdia boli zaujímavé a pestré. Po maturite na jedenásťročnej
strednej škole som od roku 1957 študoval na Štátnom konzervatóriu
v Bratislave. Klavírnu hru v triede prof. Anny Kafendovej, dirigovanie
zboru a orchestra pod vedením Imricha Križana a Kornela Schimpla,
hudobnú kompozíciu u Miloša Kořínka a Andreja Očenáša. Dané študijné
okruhy obsahovali rad ďalších predmetov. Intenzívne som sa venoval rôznym
druhom komornej hry a klavírneho sprievodu. Často som účinkoval na
interných i verejných koncertoch školy. Získaval som tak všestranné
poznatky a umelecké skúsenosti. Ako študenti sme si v roku 1960 na Štátnom
konzervatóriu v Bratislave založili komorný orchester, ktorého úspešná
činnosť sa zakorenila ako tradícia pre budúcnosť. Jeho členovia tvorili neskôr
dlhé obdobie jadro povestného súboru Slovenského komorného orchestra Bohdana
Warchala.
Po
druhej maturite v štvrtom ročníku som pokračoval v štúdiu na Hudobnej fakulte
VŠMU, najskôr dva roky v triedach dirigovania zboru a orchestra.
Zároveň som sa intenzívne venoval aj hre na klavíri. V roku 1962 vznikla
v Mariánskych Lázňach Chopinovská interpretačná súťaž. Zúčastnil som sa
jej prvých dvoch ročníkov. V auguste 1963 som tu získal čestné uznanie
a vystúpil som na záverečnom koncerte laureátov. So študentským Komorným
orchestrom Konzervatória pod vedením pána prof. Jána Praganta sme účinkovali aj
na festivale BHS 1963 s Brandenburským koncertom č. 5, D dur J. S. Bacha.
Štúdium na VŠMU som absolvoval roku 1965 ako klavirista v triede prof.
Anny Kafendovej. Po osemročnom štúdiu u nej som bol ďalšie tri roky jej
asistentom. Tak začínala moja pedagogická činnosť.
Spomeniete si na mená
osobností, ktoré ovplyvnili Vaše štúdium a pôsobenie?
Roky
štúdia boli naplnené túžbami a ideálmi mladosti. Aj v našom domácom
prostredí sme ako študenti hľadali vzory hodné nasledovania. Mnohé slovenské
umelecké osobnosti zakladateľského významu v 20. storočí predsa vyrastali
v popredných európskych kultúrnych metropolách. V domácom prostredí
upevňovali národné povedomie a postupne získavali aj uplatnenie,
iniciovali vznik nových, či usilovali o výraznejšiu podporu existujúcich
kultúrnych inštitúcií. Mnohé z ideálov sa azda podarilo dosiahnuť už im,
umelcom i pedagógom veľkej povesti. Vychovávali nás v duchu vlastných
znalostí, empírie a dobových metód. Odovzdávali nám veľa myšlienok
a podnetov. Boli to často všestranne vzdelané osobnosti, ktorých životné
cesty inšpirovali okolie. Vychovali si schopných nástupcov, ba celé školy.
Spomeniem
azda iba zopár mien svojich profesorov, bez nárokov na úplnosť ich zoznamu:
Anna Kafendová, Ján Strelec, Dr. Ľudovít Rajter, Dr. Juraj Haluzický, Dr. Oto
Ferenczy, Andrej Očenáš, Miloš Kořínek, Kornel Schimpl, Michal Vilec, Ján
Pragant, Ilza Vilímová, Imrich Križan... Umelecké zázemie tejto školy života
bolo značne širšie. Poznal som ešte pána profesora Frica Kafendu a jeho
vynikajúcich odchovancov. Pocítil som taktiež vplyvy vzácnych súčasníkov a vážených
kolegov: Alexandra Moyzesa, Jána Cikkera, Dezidera Kardoša, Rudolfa
Macudzinského, Michala Knechtsbergera-Karina, Evy Fischerovej-Martvoňovej, Dr.
Ferdinanda Klindu, Ivana Paloviča, Petra Toperczera, Mariána Lapšanského, Idy
Černeckej, Ilju Hurníka, Ivana Paríka, Juraja Hatríka, Juraja Beneša, Vladimíra
Bokesa, Miloša Jurkoviča a veľký počet ďalších.
Do koncertného života ste výrazne prispeli svojim najmä komorným
účinkovaním. Od odovzdávania z pódia nie je ďaleko k odovzdávaniu
spoza katedry na škole, kde už dlhé roky pôsobíte...
Vlastná
koncertná činnosť sa formovala aj pod vplyvom dlhodobých, či príležitostných
umeleckých kontaktov s početnými vynikajúcimi slovenskými
inštrumentalistami a vokalistami. Rad domácich i zahraničných
koncertných vystúpení, rozhlasových, televíznych i gramofónových nahrávok
determinoval moje ťažiskové zameranie na komornú hru. Spomeniem aspoň huslistu
Petra Michalicu, violončelistu Juraja Alexandra, s ktorými som účinkoval
v Slovenskom klavírnom triu, Pavla Heinza, Josefa Sikoru, s nimi som
vytvoril Bratislavské klavírne trio, flautistu Vladislava Brunnera, hobojistu
Jozefa Hanušovského, huslistu Viktora Šimčiska a ďalších členov súboru
Musici da camera Bratislaviensis, huslistky Jelu Špitkovú a Andreu Šestákovú,
vokalistov Viktóriu Stracenskú, Evu Blahovú, Magdalénu Hajóssyovú, Petra
Mikuláša a mnoho ďalších. Už od čias spoločného štúdia sa mojou veľmi
významnou, ľudskou i umeleckou partnerkou stala aj moja manželka Brigita
Starostová, profesorka klavírnej hry na Konzervatóriu v Bratislave.
Podstatná časť môjho umeleckého repertoáru sa zachovala na zvukových záznamoch.
Vyše tridsaťročná koncertná činnosť prebiehala popri pedagogickom pôsobení
na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení.
Osobné
pódiové skúsenosti som vždy považoval za inšpiračné zdroje pedagogického
vplyvu. Na HF VŠMU pôsobím nepretržite už 46 rokov. Od roku 1965 ako pedagóg
klavírnej hry, od roku 1991 (už na HTF) prednášam tiež jej históriu
a didaktiku. V roku 1976 som sa aktívne zúčastnil mesačného medzinárodného
majstrovského kurzu na Mozarteu v Salzburgu s tematikou „Das deutsche
Lied“, roku 1985 som absolvoval mesačnú umelecko-pedagogickú stáž na Institute
Gnesinych a Konzervatóriu P. I. Čajkovského v Moskve, ako aj na
talentových špeciálnych školách oboch týchto inštitúcií. Na škole som viedol aj
ďalšie predmety, ako hru z listu, interpretačný seminár, komornú hru,
doktorandský seminár. Z vyše tridsiatich mojich absolventov doktorandského
a magisterského štúdia sa viacerí uplatnili ako pedagógovia HTF VŠMU,
Pedagogickej fakulty UKF v Nitre, slovenských konzervatórií, či ZUŠ,
niektorí pôsobia v zahraničí.
V našom prostredí ste právom považovaný za nestora odbornej
reflexie problematiky súvisiacej s metodikou a didaktikou klavírnej hry.
Aké boli začiatky a aké sú jej perspektívy?
V časoch
nášho štúdia sa oblasti teórie hudobnej interpretácie a pedagogiky týkalo iba
veľmi hmlisté povedomie. Z originálnych prameňov som iniciatívne študoval dostupné
ťažiskové diela ruskej a nemeckej, neskôr francúzskej a anglickej metodiky.
V pedagogickom prostredí som čoskoro pocítil potrebu vybudovať prehĺbené štúdium
histórie a teórie didaktiky umeleckých disciplín. Zároveň s tým vznikalo aj zázemie
budúceho vedeckého výskumu a pôsobenia v tejto oblasti. Moja rozsiahla
prednášková, publikačná a prekladová činnosť obohacuje poznanie už viacerých
generácií mojich spolupracovníkov a študentov, ale aj širšie pedagogické
a odborné prostredie na Slovensku i v zahraničí. Preklady študijnej
literatúry orientujem na podstatné historické a didaktické monografie a štúdie zo
zahraničných prameňov. Základné publikácie, ako Kapitoly z histórie klavírneho umenia a pedagogiky
klavírnej hry (2000), Cesty k umeniu
klavírnej hry (2006), či prekladové knižné tituly – Grigorij Michailovič Kogan: Práca pianistu (2009), Carl Adolf Martienssen: Tvorivé vyučovanie
klavírnej hry (2010) tvoria dnes súčasť rozsiahlej študijnej literatúry,
teraz aj v slovenskom jazyku. Naše publikácie vzbudili zaslúženú pozornosť
českých pedagógov. Pripravujem vydanie významných diel Evgenija Michailoviča Timakina – Výchova klaviristu,
a jeho Návyky koordinácie vo výchove
klaviristu, či dielo Hermanna Kellera
– Domenico Scarlatti. Ein Meister des Klaviers a rad ďalších titulov. Mnoho titulov prekladovej literatúry
a odborných štúdií ostáva doteraz nevydaných.
Vaše výskumné iniciatívy viedli aj k založeniu konkrétnej
platformy na pôde HTF VŠMU. Čím sa pracovisko zaoberá?
Od roku 2000 sa na Hudobnej a tanečnej
fakulte VŠMU rozvíja vedecký výskum v oblasti hudobného a tanečného umenia.
Je zameraný na hudobnú a tanečnú historiografiu, interpretáciu
a pedagogiku. Viedol som Metodické
centrum HTF, ktoré sa v roku 2003 transformovalo na Centrum výskumu HTF. Spoločne s kolegyňami prof. Naďou Hrčkovou
a doc. Markétou Štefkovou sme sa podieľali na organizovaní domácich i medzinárodných
vedeckých podujatí, prednáškovej, ako aj publikačnej činnosti fakulty. Uvediem
aspoň spoluúčasť CV HTF na medzinárodnej Hudobnej
akadémii „Hummel bez hraníc“ (11.5.2007) a súvisiace akcie
v rámci 2. ročníka medzinárodného hudobného festivalu Komorné dni Johanna Nepomuka Hummela v dňoch 10.-31. mája 2007 v Bratislave, na 1. ročníku medzinárodného hudobného sympózia
„Po stopách J. N. Hummela“ v dňoch 30.-31. mája 2008
v Bratislave, na medzinárodnom Interaktívnom
hudobnom projekte „Pocta FCH 2010“ organizovanom k 200. výročiu
narodenia Fryderyka Chopina na HTF VŠMU v dňoch 21.-22. apríla 2010. Obe
posledne uvedené podujatia sú dokumentované v tlačených zborníkoch, druhý
vyšiel v nemeckom jazyku vo Weimare. Rozsiahla je publikačná
a prednášková činnosť členov Centra výskumu HTF, ako aj ich početné
zahraničné aktivity.
Výskumné
pracovisko školy sa počas svojho desaťročného pôsobenia zameriava prevažne na
jej aktuálne potreby, rozvoj teoretického zázemia katedier, tvorbu titulov
pôvodnej i prekladovej študijnej literatúry. Jedným z našich cieľov
je aj úzky kontakt s hudobnou umeleckou pedagogikou, sledovanie
a zvyšovanie jej úrovne. Tomu slúži aj vydávanie časopisu HTF. Pôvodný „Bulletin HTF“ (2002-4) nahradilo periodikum
„TEMPO“ (od decembra 2004). Okrem
mnohých ďalších publikácií, v spolupráci s katedrami HTF vyšiel aj Zborník inauguračných a habilitačných
prednášok pedagógov HTF (2009) a podieľali sme sa významne aj na
vydaní reprezentačnej publikácie k 60. výročiu VŠMU (2009).
Výsledky
aplikovaného výskumu vo sfére hudobného a tanečného umenia v našom
priestore ostávajú úzko prepojené s umeleckou praxou. Tomu pripisujeme
značný význam. Napomáhajú tu aj medzinárodné kontakty a aktivity. Na mnohých
podujatiach prednášali popri našich aj muzikológovia a pedagógovia
z Českej republiky, Fínska, Francúzska, Nemecka, Poľska, Rakúska, USA.
Ako vnímate stav koncertného života u nás?
Súčasný
koncertný život na Slovensku sa za posledné dve desaťročia výrazne zmenil. Zánikom
ústrednej celoslovenskej organizačnej inštitúcie Slovkoncert s krajskými
pobočkami v Banskej Bystrici a Košiciach prišlo k potrebe
reštrukturalizácie veľkej časti hudobného diania a zrejme aj k výrazným
zmenám. Nie všetky zmeny ostali bez trhlín, či medzier. Napriek tomu, že to
posudzujem už viac ako pozorovateľ, domnievam sa, že komercializovanie kultúry
nám ukazuje aj svoju odvrátenú tvár. Citeľné straty postihli najmä výchovnú
a kultúrne osvetovú oblasť hudobného života.
Štátne
verejnoprávne médiá, kultúrne inštitúcie a umelecké telesá sa vyvíjajú aj
pod tlakom ekonomických reforiem, často zrejme s ťažkosťami. Obohatením koncertného
života sú naďalej tradičné hudobné festivaly, ako aj množstvo nových domácich,
či cezhraničných aktivít. Domnievam sa, že najmä naše kultúrne centrá nestrácajú
potrebný kontakt s medzinárodnými umeleckými agentúrami, čo napomáha primeranej
prezentácii zahraničných orchestrálnych a komorných telies i sólistov.
Na Slovensku sa však môžeme tešiť aj zo zvýšenej cezhraničnej mobility našich
umelcov, možností zahraničných študijných, ako aj koncertných
a pedagogických pobytov. Na miestnej úrovni vzniká naďalej určite množstvo
hodnotných podujatí, ktorým úprimne želám, aby boli zdrojmi duchovného obohatenia
súčasného stavu kultúrnosti našej krajiny.
Ku koncertnému životu neodmysliteľne patrí kritika
a publicistika...
Hudobná
publicistika a kritika by mali byť integrálnou súčasťou hudobného života.
Ich úlohy sú mnohoraké a náročné. Okrem zriedkavých výnimiek sa však iba ťažko
darí vychovať odborníkov porovnateľných s osobnosťami hudobnej kritickej
scény v krajinách západnej Európy. Súvisí to najmä s úrovňou ich
všestranného a kvalitného vzdelania, šírky kultúrneho rozhľadu, zázemia
hudobných knižníc, zvukových záznamov apod. K tomu treba určite pridať aj
mimoriadne osobnostné kvality a originalitu myslenia, presvedčivú
schopnosť vyjadrovania a mnoho ďalších atribútov. Najmä schopnosť prenikať
do hĺbky problematiky, pomáhať stavať a nie rúcať hotové stavby. Tá je
však v tejto oblasti vlastná iba zvlášť vynikajúcim osobnostiam, akými boli
v minulosti napríklad Alfred Einstein, či Joachim Keiser v Nemecku,
Grigorij Kogan, či Jakov Milštejn v Rusku, Arnold Dolmetsch, či Robert
Donnington v Anglicku, Harald C. Schonberg, či Abram Chassins v USA a im
podobní. Nie je jednoduché zodpovedať na otázku výchovy kritikov
a perspektívy.
Na
túto tému som napísal celú štúdiu s názvom „Quo vadis hudobná kritika?“, ktorej
obsah je ťažké vyjadriť niekoľkými vetami. Na záver už iba dodám, že nemožno,
prirodzene, vychovávať na želanie veľké osobnosti tvorivého umenia,
skladateľov, interpretov, pedagógov, ani umeleckých kritikov. Ich rast je
podmienený talentom, vyžaduje však priaznivú klímu a podmienky ich
všestranného dozrievania. Veď každá individualita sa kuje a prejavuje
v neprestajnom procese hľadania, štúdia, v styku s umením
a v láske k nemu. I v dnešnej dobe nesmierne vysokej
svetovej konkurencie hľadáme pritom možnosti najoptimálnejších riešení. Tie
spočívajú aj v diverzifikácii výchovy, možnosti širšieho uplatnenia
absolventov stredných a vysokých umeleckých škôl, ich elánu
a duchaplnosti pri udržiavaní a rozvíjaní spoločného kultúrneho
dedičstva. Najmä v dnešných časoch dobre myslených reforiem, ale
i omylov, ktoré ich môžu sprevádzať. Treba si teda uchovať aj potrebnú
kritickosť myslenia, a najmä pamätať na potrebnú hierarchiu pri
posudzovaní ozajstných hodnôt ľudského ducha.
Prebieha
rozsiahla diskusia v súvislosti s utilitou ľudskej činnosti.
Vyrovnáva sa s ňou napr. základný výskum vo vede no týka sa aj kultúry resp.
umenia. Táto diskusia priamo ovplyvňuje aj aktuálnu podobu vysokoškolského
vzdelávania. Stretneme sa aj s extrémnymi názormi, ktoré tvrdia, že ľudia sa
majú zaoberať iba uspokojovaním požiadaviek trhu. Váš názor?
Umenie
a veda patria k najtypickejším prejavom ľudskej bytosti. Umenie, ako skôr
emocionálny vzťah a odraz sveta, bolo od pradávna trvalým vlastníctvom
človeka. Zušľachťuje ľudského ducha od vzdialenej epochy paleolitu, cez obdobie
antiky a stredoveku až dodnes. Kvality umenia sa však nepoddávajú ľahko jeho
tvorcom, ale ani vnímateľom. Na tejto pôde si nemožno predstaviť výrazný pokrok
bez umnej a tvorivej edukácie na všetkých úrovniach. Ani uvedené extrémne
názory, uprednostňujúce jednostranné uspokojovanie požiadaviek, či zákonitostí
trhu, neprinášajú riešenia, skôr iba zahmlievajú problémy.
Osvedčené
paradigmy hudobnej výchovy na základných školách i na profesionálnych
vzdelávacích inštitúciách by sme našli vo viacerých vyspelých európskych
krajinách. Ich analýza by však prekročila rámec tohto príspevku. Nedá mi však
nespomenúť ruské, nemecké, francúzske, či anglické, ale rovnako aj české, maďarské, či
bulharské pedagogické modely, ktoré sú hodné záujmu, vedeckého výskumu i uplatnenia
v praxi. Opierame sa o ne i v našej umeleckej didaktike. Mnoho myšlienok
i dávno osvedčených umeleckých technických prostriedkov si treba
jednoducho osvojiť, nasledovať. Istý známy odborník u našich južných
susedov sa vyjadril: úlohou hudobnej pedagogiky nie je vychovať z každého z
nás hudobníka, ale má slúžiť tomu, aby celá spoločnosť žila
zdravým hudobným životom. Dôkladnejšie treba študovať i bohaté poznatky
svetového odborného výskumu. Využívame skvelé možnosti elektronickej
komunikácie i nebývalej študijnej mobility, v niečom však zaostávame.
Napríklad
umelecká, či arteficiálna hudba, vyžaduje aspoň do istej miery pripraveného
poslucháča. Pochopiteľne, nepripravený ju zväčša odmieta. Kvalita umeleckej
činnosti sa teda často prieči jej komercializácii, zákonom súčasného dopytu
a ponuky, komerčným záujmom šoubiznisu, či zábavného „priemyslu“. Vývoj smeruje rýchlo vpred a pojem občianskej verejnosti sa definuje
všade nanovo. I zmena paradigiem, ktorú spustil internet, je porovnateľná azda
iba s revolúciou, ktorá prebehla približne pred sto rokmi. V tom čase sa
presadil technický záznam a reprodukcia zvuku, hudba sa elektrifikovala i obrázky
sa rozpohybovali. Aj nová hudba vtedy náhle prežívala neuveriteľný rozkvet.
Úloha klaviristu, ako hudobného
interpreta, sa voči 19. storočiu definovala tiež novým spôsobom. Vzniká nový typ klaviristu, virtuóza:
profesionálneho klaviristu - neskladateľa, ktorý už iba výnimočne interpretuje
svoje vlastné hudobné diela, jeho dielami sú gramoplatne - disky. Takmer
súčasne vzniká aj veľké množstvo umeleckých súťaží, čo podnecuje kvalitatívny
nárast interpretácie. Zvyšujú sa nároky poslucháčov na dostatok kvalitnej
záznamovej produkcie a techniky. Tu možno hľadať zárodky dnešného trhového
ovplyvňovania daného typu umenia. Ono však ostáva v svojich prejavoch
stále originálnym, často bez okamžitého dobového ohlasu, bez zaslúženého
uznania. Na tom nič nezmenia ani extrémne požiadavky trhu, ani obľúbené
SMS-kové hlasovania anonymných más televíznych poslucháčov.
Prof.
Miloslav Starosta
Zhováral
sa: Mgr art. Kamil Mihalov, ArtD.
curriculum vitae:
Srdečné
blahoželanie
prof. Miloslavovi Starostovi pri píležitosti 70. výročia narodenia (31. 8.
1940) a 45. výročia pôsobenia na HTF VŠMU (od 1965)
Významné životné jubileum a výročie pôsobenia prof. Miloslava Starostu,
ktorého rozmanité aktivity dodnes prepožičiavajú prostrediu HTF VŠMU
nezameniteľnú pečať, je príležitosťou ku krátkemu zamysleniu.
Narodil
sa 31. augusta 1940 v Bratislave. Po gymnaziálnych štúdiách absolvoval odbor
hra na klavíri na bratislavskom Konzervatóriu a na Vysokej škole múzických
umení v Bratislave (1961–1965). Už za študentských čias získal úspechy
na medzinárodných súťažiach a po skončení štúdia absolvoval študijné
pobyty na Universität Mozarteum v Salzburgu a na Konzervatóriu v Moskve.
Po skončení štúdia sa ako sólista a ako komorný partner prezentoval na
prestížnych koncertných pódiách doma i v zahraničí; okrem významných
diel svetovej klavírnej literatúry
uviedol aj množstvo diel slovenských skladateľov, z toho viacero vo
svetovej premiére. Bol vyhľadávaným komorným hráčom, členom a zakladateľom
viacerých súborov, napr. Slovenského klavírneho tria spolu s Petrom Michalicom
a Jurajom Alexandrom, Bratislavského klavírneho tria spolu s Pavlom Heinzom a
Josefom Sikorom alebo súborov Musici da camera Bratislavienses a Komorného
orchestra Konzervatória v Bratislave.
Jeho dlhoročnými
komornými partnermi boli Viktória Stracenská, Eva Blahová, Peter Michalica,
Vladislav Brunner, ale aj Juraj Alexander, Andrea Šestáková, Brigita
Starostová, Ivan Palovič, Miloš Jurkovič, Teodor Mészáros, Viliam Dobrucký,
Pavol Heinz, Josef Sikora, Jindřich Pazděra, Viktor Šimčisko, Hana Bandová,
Elena Hanzelová, Magdaléna Hajóssyová, Peter Mikuláš… Niekoľko rokov pôsobil v
orchestri Slovenská filharmónia (koncertné a orchestrálne party) a
spolupracoval s dirigentmi tohto orchestra (napr. s Ľudovítom Rajterom a
Ladislavom Slovákom a ďalšími). Realizoval desiatky nahrávok pre OPUS,
Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu. Po ukončení vysokoškolských štúdií
začal pôsobiť pedagogicky ako profesor klavírnej hry na Vysokej škole múzických
umení v Bratislave. V rokoch 1981–1989 bol dekanom Hudobnej fakulty VŠMU,
kde vyučoval aj komornú hru, interpretačný seminár, históriu a didaktiku
klavírnej hry. Bol aj členom porôt viacerých významných medzinárodných súťaží
a vedúcim početných pedagogických seminárov. Spomedzi vyše tridsiatich
absolventov štúdia klavírnej hry na HTF VŠMU v triede prof. Starostu i
doktorandov sa na Slovensku a v zahraničí úspešne etablovali napr.
Zuzana Paulechová-Niederdorfer, Daniel Buranovský, Viera Doubková-Bartošová,
Elena Händler, Zlatica Poulová, Klaudia Jurkovičová, Dana Šašinová, Alena
Kručayová, Martina Čiefová. Na základe dlhoročného štúdia predovšetkým
zahraničnej odbornej literatúry sa vypracoval na jedinečného znalca pedagogiky
interpretačného umenia a špeciálne klavírnej hry. Dodnes vedie
pedagogicko-interpretačné a doktorandské semináre, vystupuje na
medzinárodných konferenciách a aktívne sa venuje pedagogickej,
vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti. Je prekladateľom prác medzinárodne
renomovaných autorít a špecialistov na oblasť klavírnej interpretácie a didaktiky.
Založil a viedol Centrum výskumu HTF, publikoval odborné monografie,
knižné preklady a vydával odborné školské časopisy: Bulletin HTF
(vychádzal v rokoch 2002-2004), od roku 2004 je šéfredaktorom časopisu
TEMPO.
Kto sa čo i len
príležitostne pohybuje v priestoroch HTF VŠMU, už iste zaregistroval
sympatického a duchaprítomného pána, ktorý sa síce dokáže premiestňovať už
len za pomoci bariel, avšak neustále oplýva entuziazmom a životným elánom.
Jeho minulosť naplnená množstvom tvorivých aktivít ho môže napĺňať radosťou
a zadosťučinením. Statočne čeliac nepriazni osudu Prof. Starosta svoje
cenné vedomosti a skúsenosti dodnes nepretržite odovzdáva najmladším
generáciám klaviristov, dokonca – a na HTF VŠMU pravdepodobne aj ojedinele
- za pomoci najmodernejších informačných a počítačových technológií.
Pôsobenie tejto výnimočnej osobnosti je pre nás príkladné tak odborne ako aj
osobnostne!
V mene HTF VŠMU
všetko najlepšie želá Markéta Štefková
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára